O človeku v dnešnom svete.
Človek nášho veku dosiahol hranice svojej výkonnosti, vďaka technickým vymoženostiam sa vznáša v doposiaľ nevídaných výškach, teda v materiálnej rovine dosiahol to, čo bolo možné dosiahnuť. Dostal sa na veľmi vysokú úroveň, avšak tým sa poľutovaniahodným spôsobom dostal aj do pasce: začal sa stotožňovať s touto rovinou, resp. s výsledkami, ktoré v tejto rovine dosiahol. Postupne sa stal otrokom tejto roviny, jeho spôsob nazerania na svet sa obmedzil iba na túto jedinú úroveň. Následkom čoho je, že zaostal vo vývoji na duševnej a duchovnej úrovni.
A tak človek síce môže nadobudnúť množstvo vedomostí, ktoré sa týkajú sveta mimo neho – oprávnenia, kvalifikáciu, odborné vedomosti a iné poznatky – alebo môže vlastniť a riadiť akékoľvek veci a zariadenia, napriek tomu si musí uvedomiť, že nerozumie tomu najdôležitejšiemu: sám sebe. Keďže nemá náležité poznatky o celej svojej bytosti, tak ani nedokáže riadne spravovať svoje energie, pocity, myšlienky, vzťahy, svoj duševný svet, preto ony s ním zatočia poriadne. Nenachádza odpovede na veľké otázky života, tie zostávajú preňho večným tajomstvom. Namiesto riešení hľadá výhovorky a púšťa sa do divokej debaty s kýmkoľvek, kto rozmýšľa inak, než on – alebo ako bežný človek –, keďže jeho pýcha a jeho ego mu bráni veci jasne vidieť, rozvážne spoznávať a triezvo uvažovať a uznávať.
Z toho vyplýva, že práve podstata ľudského života, sám človek nie je v poriadku, lebo je napätý, plný obáv, je habkavý, zlostný, závistlivý, roztrpčený, depresívny, pyšný, zlomyseľný a striedajú sa v ňom ešte aj ďalšie podobné vlastnosti. Čítaj viac